Príbeh môjho brata Janka, vojaka Slovenského štátu z roku 1944

Po vzniku samostatného Slovenského štátu v roku 1939 museli sa aj vojaci Slovenskej armády zúčastňovať krvavých bojov na východnom fronte. Veľa ich tam našlo svoju smrť a domov sa už nikdy nevrátili. Aj 1. októbra 1942 narukovalo do vojenských útvarov po celom Slovensku veľa mladých slovenských chlapcov a jedným z nich bol aj mladý Janko Pavlišin z Východoslovenskej obce Radoma pri Giraltovciach, ktorý doma zanechal svoju ženu Hermínu, rodičov a svojho mladšieho brata Juraja. Veľa jeho kamarátov z okolitých obcí bolo po krátkom výcviku nasadených do bojových operácií na východnom fronte avšak Janko spolu aj s jedným rovesníkom z Radomy boli povolaní do strážneho oddielu na poľné vojenské letisko pri Poprade pod Vysokými Tatrami. Toto letisko bolo iba záložným letiskom Slovenskej armády a preto veľa lietadiel tam nebolo. Verejným tajomstvom bolo, že toto poľné letisko využívali hlavne vysokí predstavitelia Slovenského štátu na atraktívne poľovačky vo Vysokých tatrách. Na tomto letisku príležitostne pristávali aj lietadla nemeckej Luftwaffe, ktoré privážali na poľovačky aj vysokých predstaviteľov priamo z Berlína. Medzi staršími vojakmi strážneho oddielu sa povrávalo, že na takúto poľovačku na tatranských kamzíkov niekoľkokrát prileteli aj maršál nemeckého letectva Hermann Goring a obávaný generál nemeckej polície Reinhard Heidrich. Tieto návštevy však boli veľmi prísne utajované a preto vojaci strážneho oddielu mali zakázané písať listy aj svojim najbližším príbuzným. Napriek tomuto zákazu sa Jankovi podarilo poslať do Radomy jednu pohľadnicu z Popradu.

  Pohľadnica, ktorú Janko poslal z Popradu do rodnej obce Radoma v roku 1944

V druhej polovici roka 1944 sa kruté boje na východnom fronte priblížili až ku hraniciam Slovenska a koncom augusta vypuklo v Banskej Bystrici ozbrojené povstanie organizované vysokými dôstojníkmi Slovenskej armády. Mladý Janko sa v tom čase nachádzal vo vojenskej nemocnici v Spišskej Novej Vsi, kde sa pár týždňov predtým musel podrobiť v tej dobe veľmi náročnej operácii. Po vypuknutí povstania bolo celé územie Slovenska obsadené nemeckými vojskami a pod kontrolu nemeckých orgánov sa dostala aj vojenská nemocnica v Spišskej Novej Vsi. Slovenská vláda vyhlásila tzv. štatárium - výnimočný stav, počas ktorého mal byť okamžite zastrelený každý u koho by sa zistilo, že má pri sebe akúkoľvek zbraň bez oprávnenia.

Rodičia a všetci jeho príbuzní v Radome nemali o Jankovi už veľmi dlhú dobu žiadnu správu a pomýšlali už na najhoršie a to, že bol niekde zastrelený pri obsadzovaní Slovenska postupujúcim nemeckým vojskom. Príbuzným neostávalo nič iné iba každodenné modlitby a prosby o jeho Božiu ochranu. Nemecký veliteľ vojenskej nemocnice v Spišskej Novej Vsi v tom čase nariadil prehodnotiť zdravotný stav u všetkých tam hospitalizovaných slovenských vojakov a tým, ktorí sa mohli samostatne pohybovať vydal špeciálne priepustky v nemčine na cestu domov. Museli totiž uvoľniť miesta pre množstvo zranených nemeckých vojakov, ktorých každodenne privážali z východného frontu. Vďaka takejto priepustke sa Janko dostal vlakom až do Prešova, kde ho takmer na každom kroku kontrolovali hliadky nemeckej vojenskej polície, ktoré hľadali dezertérov a partizánov. Na uliciach ležalo odhodené veľké množstvo zbraní a munície rôzneho druhu. Ľudia sa to báli zobrať do ruky, pretože za prechovávanie zbraní hrozilo okamžité zastrelenie. Po príchode do Prešova Janko nevedel ako má cestovať ďalej domov a keďže bol oblečený vo svojej vojenskej uniforme snažil sa čo najviac vyhýbať nemeckým vojenským hliadkam. Povrávalo sa, že nemci slovenských vojakov chytajú a odvážajú na práce do Nemecka. Aby sa vyhol veľmi nepríjemným stretom s nemeckou políciou, rozhodol sa ďalej pokračovať pešo. Prvú noc takto prešiel asi 20 kilometrov a dostal sa do obce Lipníky, kde strávil celý deň ukrytý v jednej starej stodole na okraji obce. Ďalšiu noc sa mu podarilo dostať cez Chmeľovský kopec až do Giraltoviec. Jeho nočná cesta viedla cez polia a zalesnené úbočia okolo dedín, pretože po cestách sa presúvalo obrovské množstvo nemeckých vojakov a vojenskej techniky. Domov do rodnej Radomy sa dostal až na tretí deň v skorých ranných hodinách, keď všetci v dedine ešte spali. Zabúchal na okno rodného domu, ale nikto mu neodpovedal. Zabúchal ešte raz a riekol "to som ja Janko, otvorte". Celá rodina okamžite bola na nohách, rozsvietila sa petrolejka a nastalo zvítanie so slzami v očiach a s poďakovaním Pánu Bohu, že Janko žije a že je uz pri svojej rodine.

        Janko v uniforme slovenského vojaka v roku 1944

Ozbrojené povstanie na Slovensku bolo obrovskou presilou nemeckého vojska potlačené a väčšina slovenských vojakov bola odzbrojená, naložená do dobytčích vagónov a odtransportovaná do Nemecka, kde boli nasadení ako lacná pracovná sila v nemeckom hospodárstve. Po skončení 2. svetovej vojny boli potom repatriovaní domov na Slovensko. Prevažna väčšina tých, ktorí sa zapojili do ozbrojeného povstania sa už domov do svojich rodných dedín nikdy nevrátili a zahynuli v krvavých bojoch s nemeckým vojskom. Jankov rovesník z Radomy, ktorý s ním slúžil v strážnom oddieli na vojenskom letisku pri Poprade sa domov už nikdy nevrátil. Pravdepodobne zahynul niekde v bojoch pri Telgárte.