Kostol v obci Radoma

    Rímskokatolícky kostol vo Východoslovenskej obci Radoma pri Giraltovciach postavili na vyvýšenom pahorku v rokoch 1792 – 1797. Je zasvätený Panne Márii Ružencovej a preto odpust („kermeš“) sa tam koná v prvú októbrovú nedeľu na slávnosť Panny Márie Ružencovej.

    Nakoľko v obci Radoma sa nachádza aj farský úrad, koná sa preto v tomto kostole bohoslužba každý deň. V ostatných obciach Okrúhle, Mestisko a Šandal, ktoré patria pod filiálku Radomského farského úradu, sa omša koná striedavo každú druhú respektíve každú tretiu nedeľu. V pracovné dni sa bohoslužba koná v skorých ranných hodinách, no v nedeľu a vo sviatok o desiatej hodine.

    Na veži Radomského kostola sú tri zvony a to veľký, malý a najmenší, tzv. signatúrka. Veľkým a malým zvonom sa vyzváňalo dvojhlasne na dva údery (bim-bam) a so signatúrkou na tri údery (bim-bim-bam). Dokonale zvládnuť tento spôsob zvonkohry vedel iba málokto a najlepšie to vedel iba kostolník. Zvonilo sa takto: veľký zvon sa rozozvučal prvý raz pred svätou omšou. S malým zvonom sa zvonilo druhý raz pred svätou omšou a tesne pred začatím bohoslužby sa zvonilo tretí raz a to so všetkými troma zvonmi (tzv. zazváňanie). V nedeľu bolo počuť malý zvon v polovici a na konci svätej omše, pri slávnostnej svätej omši sa zvonilo už so všetkými zvonmi. Podobne so všetkými zvonmi sa vyzváňalo tiež pred príchodom veľkej búrky. V kombinácii veľký a malý zvon sa zvonením oznamovalo, že v obci niekto zomrel a podobne sa zvony používali aj počas pohrebného sprievodu. Po západe slnka sa vyzváňalo každý večer malým zvonom a po jeho dozvonení sa pokračovalo signatúrkou v trojštvrťovom takte (tzv. zvonenie „na pacere“). Počas tohto zvonenia sa všetci ľudia v obci modlievali modlitbu Anjel Pána. Signatúrkou sa tiež oznamovala nejaká katastrofa ako požiar v obci, záplava a v minulosti aj nájazdy cudzích vojsk. Od Veľkého piatku až do Vzkriesenia sa nikdy nezvonilo, povrazy od zvonov veriaci zviazali a používali iba tzv. rapkáč.

    Z ústneho podania môjho otca som sa dozvedel, že niekedy v 17. alebo 18. storočí sa v močiaroch neďaleko obce Štefurov našiel obrovský zvon, na ktorom neboli žiadne nápisy ani iné symboly, podľa ktorých by bolo možné zistiť kedy a kto tento obrovský zvon vyrobil a ako sa do močiara dostal. Tento veľký zvon objavil úplnou náhodou miestny pastier svíň nazývaný tiež Gondáš a to tak, že keď chcel vyhnať svine ležiace v močiari, tak do nich začal hádzať kamene. Pri hádzaní kameňov počul ako z močiara vychádza nejaké zvonenie. Keď sa vrátil domov a porozprával o tom ľuďom v obci, tak sa tam na druhý deň všetci vybrali a po krátkom hľadaní objavili v bahne veľmi veľký a veľmi ťažký zvon. Na tento zvon sa však nikto z obce Štefurov nepamätal a to ani najstarší obyvatelia obce.

    Neskôr sa tento obrovský zvon dostal do susednej obce Okruhlé, ale keďže bol veľmi ťažký, tak ho nemohli zavesiť do veže miestneho kostola a zavesili ho iba na veľkú asi 200 rokov starú lipu pri kostole. Nakoľko obec Okruhlé patrila pod filiálku farského úradu v Radome, bolo rozhodnuté, že sa tento obrovský zvon premiestni do obce Radoma, čo sa aj stalo a zvon bol napokon umiestnený do veže Radomského kostola.

    Zvon bol tak ťažký, že pri zvonení jeho rozhýbanie, respektíve zastavenie museli vykonávať až traja mocní chlapi. Zvuk tohto obrovského zvona bol v jeho blízkosti veľmi ohlušujúci a bolo ho počuť do širokého okolia a to až do Stropkova,  Kurimy a do Giraltoviec. Zvonenie bolo dokonca počuť až pod Chmeľovský kopec, kde ho veľmi dobre počuli furmani, ktorí vozili drevo na konských povozoch do Prešova.

    Za prvej svetovej vojny, keď do Radomy dorazili ruské vojská, tak ich vojaci zvon z veže kostola zhodili s tým, že bude roztavený na vojenskú muníciu. To či z toho veľkého zvona ešte bola vyrobená munícia sa už nevie, pretože vojna sa krátko potom skončila a pravdepodobne ho ruskí vojaci zobrali so sebou do Ruska.

    Od tej doby sa spomienky na tento obrovský zvon odovzdávajú v obci Radoma z generácie na generáciu.